Keď je všetko „v poriadku“, ale telo hovorí opak: Čo je vnútorné bezpečie?
Možno máte vo svojom živote všetko, čo by vám malo dávať pocit bezpečia. Máte kde bývať, máte prácu, ľudí okolo seba a momentálne vám nehrozí žiadne reálne nebezpečenstvo.
A napriek tomu sa nedokážete úplne uvoľniť.
Vaša myseľ neustále nad niečím premýšľa. Telo je v napätí. Ťažko oddychujete bez pocitu, že by ste mali niečo robiť. Malá nepríjemnosť vás dokáže úplne vyviesť z rovnováhy. Alebo naopak – namiesto stresu prichádza únava, odpojenie a pocit, že nemáte energiu takmer na nič.
Ako je možné, že vieme, že sme v bezpečí, ale necítime sa tak?
Práve tu sa dostávame k tomu, čo nazývam vnútorným bezpečím.
Bezpečie nie je iba neprítomnosť nebezpečenstva
Keď hovoríme o bezpečí, väčšinou premýšľame o vonkajších podmienkach.
Som fyzicky v bezpečí? Mám kde bývať? Mám dostatok jedla? Hrozí mi momentálne niečo?
Existuje však rozdiel medzi tým, keď sme objektívne v bezpečí, a tým, keď naše telo a nervový systém bezpečie skutočne vnímajú.
Naše telo sa totiž neustále snaží vyhodnocovať prostredie a reagovať na to, čo vníma ako potenciálne ohrozenie. A nemusí ísť iba o fyzické nebezpečenstvo.
Ohrozujúcim podnetom môže byť aj konflikt, odmietnutie, neistota, strata kontroly, preťaženie, či obavy z budúcnosti.
Krátkodobá stresová reakcia je prirodzenou a potrebnou súčasťou fungovania nášho organizmu. Problém môže nastať vtedy, keď sa telo opakovane alebo dlhodobo nachádza v stave podvedomého ohrozenia a návrat do pokoja je preň čoraz náročnejší.
Ako môže vyzerať nedostatok vnútorného bezpečia?
Nemusí vyzerať ako neustály strach.
Niekedy sa prejavuje veľmi nenápadne.
Môže to byť napríklad:
neustále vnútorné napätie alebo pocit, že musíte niečo robiť,
problém skutočne oddychovať,
nadmerné premýšľanie a analyzovanie,
silné reakcie na konflikty alebo neistotu,
potreba mať veci pod kontrolou,
citlivosť na odmietnutie alebo vzdialenie druhého človeka,
problémy so spánkom,
pocit zahltenia aj pri relatívne bežných povinnostiach,
obdobia vyčerpania, otupenia alebo odpojenia,
problém dôverovať ľuďom alebo životu.
A niekedy môže dlhodobý stres sprevádzať aj telesné signály či duševné ťažkosti ako napríklad depresia či úzkosti.
Prečo sa moje telo necíti bezpečne, keď mi nič nehrozí?
Pretože naše reakcie nevznikajú iba na základe toho, čo sa deje teraz.
Ovplyvňujú ich aj naše predchádzajúce skúsenosti najmä detstvo, vzťahy, dlhodobý stres a to, čo sa náš organizmus počas života naučil vnímať ako bezpečné alebo ohrozujúce.
Predstavte si napríklad človeka, ktorý dlhodobo žil v nepredvídateľnom prostredí. Naučil sa pozorne sledovať nálady ostatných, rýchlo zachytiť zmenu tónu hlasu a byť pripravený na problém.
Neskôr môže žiť v úplne inom a bezpečnejšom prostredí, no niektoré z týchto ochranných reakcií môžu pretrvávať.
Rovnako existujú ľudia, ktorí hovoria, že mali dobré detstvo a nič traumatizujúce nezažili. Ale pre vnútorné bezpečie je dôležité aj to ako nám rodičia boli schopní naplniť emocionálne potreby. Mali ste v rodine otvorenú komunikáciu? Bolo bežné sa ospravedlniť a rozprávať sa o pocitoch? Ak nie mohli sme sa naučiť pocity potláčať a ak ich zrazu cítime v dospelosti, náš organizmus ich vyhodnotí ako “ohrozujúce”, len preto, že nie sme zvyknutí ich cítiť ani s nimi pracovať. Nespracované a neprejavené pocity môžu mať dopad na naše telesné aj duševné zdravie.
A preto niekedy nestačí povedať si:
„Veď sa nič nedeje.“
Rozum tomu môže veriť. Telo však môže reagovať inak na základe toho, čo mu momentálna situácia v ktorej ste, pripomína z minulosti.
Vnútorné bezpečie neznamená byť stále pokojný
Toto je podľa mňa veľmi dôležité.
Cieľom regulácie nervového systému nie je dostať sa do stavu, v ktorom nás už nikdy nič nerozhodí.
Život prináša stres, konflikty, straty, zmeny aj neistotu. Zdravý nervový systém na ne má reagovať.
Vnútorné bezpečie preto nevnímam ako absenciu nepríjemných emócií.
Vnímam ho skôr ako postupne rastúcu schopnosť:
prežiť stres bez toho, aby nás úplne pohltil, a následne sa dokázať vrátiť späť do rovnováhy.
Môžem cítiť strach a zároveň vedieť, že ho aj situáciu, ktorá mi ho vyvolala zvládnem.
Môžem zažiť konflikt bez presvedčenia, že tým končí celý vzťah.
Môžem oddychovať bez pocitu, že musím neustále podávať výkon.
Môžem cítiť nepríjemnú emóciu bez potreby okamžite pred ňou utiecť alebo ju dookola analyzovať.
A možno práve toto je jeden z najväčších rozdielov medzi tým byť v bezpečí a cítiť sa v bezpečí.
Dá sa vnútorné bezpečie budovať?
Áno. A väčšinou nejde o jednu techniku alebo jedno dychové cvičenie. Je to dlhodobejšia práca, hlavne ak sme sa cítili celý život doteraz v ohrození.
Budovanie vnútorného bezpečia môže zahŕňať prácu s telom a nervovým systémom, emóciami, vzťahmi, lepšie porozumenie vlastným spúšťačom či postupné vytváranie skúseností, pri ktorých sa naše telo môže učiť:
„Toto zvládnem.“
„Dokážem sa o seba postarať a dať si čo potrebujem, ak vyhľadám pomoc, bude mi poskytnutá.“
„Ak mám strach, dokážem sa upokojiť. “
„Na svete sú aj bezpeční ľudia, ktorí mi chcú pomôcť. “
Nie je to o tom presvedčiť telo, že svet je dokonale bezpečný.
Je to skôr o vytváraní pocitu, že aj keď život nemusí byť úplne predvídateľný, máme čoraz väčšiu kapacitu zvládať to, čo prináša. Sila presvedčení je tiež veľmi dôležitá. Ak veríme, že sme v bezpečí, bude to tak.
Cíti sa vaše telo v bezpečí?
Niekedy si až pri konkrétnych otázkach uvedomíme, koľko našich každodenných reakcií súvisí so stresom, napätím alebo potrebou chrániť sa.
Preto som vytvorila bezplatný Test vnútorného bezpečia, ktorý vám môže pomôcť pozrieť sa na to, ako sa pocit bezpečia – alebo jeho nedostatok – prejavuje vo vašom každodennom živote.
